Recenzia na diela Veroniky Rusňákovej

Výtvarný a poetický svet Veroniky Rusňákovej

V slovenskom výtvarnom umení sme už nie raz zaznamenali pozoruhodný vklad a pôsobenie toho ženského fenoménu. Kto by nepoznal mimoriadne hodnoty diela umelkýň ako Viera Žilinčanová, alebo aj Klára Patakiová. Tie snové a poetické kvality a jemné hodnoty života by asi naozaj nebol schopný vyjadriť muž-výtvarník. A o tom, že existuje nesporný fenomén intelektu ženy umelkyne nie raz nás presviedčali aj diela umelkýň ako Elena Holéczyová, alebo hoci Dagmar Rosulková. Doménou práve tých bolo úžitkové umenie. Práve tie materiály ako textil, keramika, sklo, atď. Slovensko malo, a aj má svojich sklárov. Bola tu a doznieva Škola Václava Ciglera, pričom svetové dimenzie týchto snáh predstavujú aj dnes mená ako Žačko, Zoričák, M. Gašpar, Prihel, atď. Veronika Rusňáková je ten nový a naozaj badateľný jav. Na pôdoryse slovenských výtvarných tradícií, ale aj v kontextoch technológií, funkcionality a vývinu slovenského moderného sklárskeho umenia.

Doménou mladej umelkyne je spekané, alebo skôr komponované dekoratívne sklo, ktoré nie je hutným /odlievaným/, ale roztavovaným a farebne, plošne a objemovo tvarovaným – žiarivým dekoratívnym artefaktom. Jej východiskové hodnoty spočívajú v – priestorovej inštalácii. Znamená to, že zvláda rozsiahle architektonické priestory a dispozície sklenenými farebnými dekoratívnymi panneau. Tie robia z architektúry umenie, ktoré získava svoju farebnosť a exkluzivitu, ale aj zobrazujúci prvok a optický jas. To sú jej výtvarné odborné východiská, ale aj základ autorskej domény ako nápaditosti a invencie.

Sklo Veroniky Rusňákovej má, napriek zložitosti technológie, nie iba plošný základ a tvar. Naopak, slále väčšmi smeruje k hodnotám komornej plastiky a k plasticite tvaru. Nevytvára sklenené figúrky. Ale v modernom slovenskom skle začína stále väčšmi rozvíjať figurálny, motivický prvok a žánrové, ale aj symbolické námety, asociácie a invencie. V mnohom, skutočne v mnohom pripomína odkaz, osobnosť a hodnoty tvorby Dagmar Rosulkovej.

Tak ako v jej keramickom diele aj v tvorbe Veroniky Rusňákovej orchestruje plný rozpon a možnosti dekoratívnych umení. Ten rozpon možností ponúkajú ženské svety – misy, vázy, ale aj žardiniéry. To preto, aby svet mohol byť aj rajskou záhradou. Práve tou, ktorej nechýba výtvarné dielo – ako hmatateľný prvok a ako odlesk a lesk pôvabu a krásy.